Zaujímavosti

Jedol priateľov, aby prežil leteckú katastrofu

Jedol priateľov, aby prežil leteckú katastrofu

Ako 24 ročný zažil José Luis Inciarte prezývaný aj “Coche” leteckú katastrofu v Andách, ktorú prežil aj vďaka pojedaniu svojich priateľov.

José si dodnes pamätá ako naposledy objal svoju snúbenicu Soledad na letisku pred osudným letom. V tej chvíli sa tešil na štvordňovú cestu z Montevidea v Uruguaji do Santiaga v Čile, ktorá ho čakala. Lietadlo muselo nakoniec kvôli zlým poveternostným podmienkam pristáť v Argentíne a ich cesta pokračovala na ďalší deň 13.10.1972. Počas letu vládla na palube dobrá atmosféra, keďže sa pasažieri (rugbisti) poznali.


José si chcel v lietadle sadnúť k najlepšiemu priateľovi Gastónovi, niekto ho však predbehol a tak si sadol do prednej časti lietadla. Spomína si, ako ich letuška opakovane upozorňovala, aby si sadli, ale nikto ju nepočúval.

José a Soledad
24 ročný José so snúbenicou Soledad


Asi po 90 minútach letu sa lietadlo prepadlo vo “vzduchovej kapse” (nepredvídateľný pokles lietadla) a hneď na to do ďalšej. José pritom počul pilota ako kričí “Daj mi silu”. Následne sa pilot snažil získať naspäť požadovanú výšku a prudko stúpal hore. Počas pokusu získať vhodnú výšku zachytilo krídlo lietadla horu. José sa krčil na svojom mieste s hlavou medzi nohami a bol presvedčený, že ako 24 ročný zomrie. “Cítil som, ako do mňa šľahá vietor a sneh” spomína José.
Keď sa lietadlo dokĺzalo a zastavilo, nastalo na chvíľu hrobové ticho, po ktorom nasledoval krik o pomoc. Keď sa José pozrel pred seba, videl hromadu pohádzaných kufrov, tiel a sedadiel, pri pohľade dozadu nevidel nič. Zadná časť lietadla, kam si pôvodne chcel sadnúť sa odtrhla a zmizla aj s jeho najlepším priateľom.
V tej chvíli bolo 24 preživších, z čoho 24 bez zranení. José Luis “Coche” Inciarte mal iba malú ranu na kolene. Všetci verili, že ich rýchlo nájdu a zachránia z nehostinného prostredia Ánd. Prvú noc strávil natesnaný k 19 ročnému Robertovi Cannessovi, čím získal aspoň trochu tepla, ktorá mu pomáhala prežiť mrazy. Keď skúsili vyjsť von z trupu lietadla, zaborili sa do pol pása v snehu, radšej sa nakoniec vyškriabali naspäť do trosiek lietadla, ktoré sa stali ich útočiskom.
Preživší postavili stenu z kufrov, ktorá ich mala aspoň čiastočne chrániť pred zimou a vetrom. V lietadle našli rádio, ktoré bolo funkčné a tak počúvali a čakali na informácie o postupe záchranných akcii. Počas čakania na záchranu, si zohrievali sneh na slnku, aby získali vodu a delili si zvyšky jedla.

Po 10 dňoch sa z rádia dopočuli zdrvujúcu správu, že pátracia akcia bola ukončená.
“Vedeli sme, že nám ostáva málo jedla a začali sme diskutovať o zjedení zmrznutých tiel našich priateľov.” spomína José na hrozné momenty. Pri tejto debate sa stalo niečo neuveriteľné. Chlapi začali ponúkať svoje telá v prípade, že by zomreli. Uzavreli tak pakt, ktorým obetovali svoje telá priateľom.

José opisuje, aké je to jesť ľudské mäso “Jesť ľudské mäso nie je ľahké, váš rozum vás núti to urobiť, ale ústa sa nechcú otvoriť. A ak už dostanete mäso do úst neviete prehltnúť.”

“Cítil som absolútny odpor k tomu, čo robím, a zjedol som nevyhnutné minimum. Ale nakoniec zvíťazil inštinkt prežitia.”

José Luis Inciarte

Po šestnástich dňoch v Andách prišla ďalšia rana. Ozval sa hluk, ktorý porovnávajú s cvalom tristo koní, valila sa na nich lavína. Táto lavína zabila ďalších osem pasažierov. Tri dni boli pochovaní pod snehom, keď sa im podarilo vykopať tunel a dostať sa do kokpitu a vyjsť oknom. Kým bol José zasypaný snehom, nemohol sa ani pohnúť, pri svojej hlave mal nohu svojho priateľa Fita, po tom čo vytiahli Fita, sa mohol José konečne nadýchnuť. Uväznenie v snehu bez možnosti pohybu mu spôsobilo gangrénu v nohe. Aby nemusel o nohu prísť, vyrezal si do chodidla kríž žiletkou, aby dostal do rany kyslík a uvoľnil hnis. Odvtedy mal José veľké bolesti a ledva sa hýbal a skoro nejedol, schudol až 45 kíl. Priatelia mu však každý deň nosili vodu a trvali na tom, aby aspoň niečo zjedol.

12. decembra sa Roberto Canessa, Nando Parrado a Antonio “Tintín” Vizintín vydali na cestu do Čile, pre pomoc. Celý november ich pripravovali na túto cestu. Dávali im viac jedla, lepšie miesta na spanie a dokonca im vyrobili provizórny spacák. To všetko, aby im zabezpečili viac síl.
Tintín sa vrátil, ale Roberto a Nando prešli Andami pešo za 10 dní. Ich príbeh bol vyrozprávaný v knihe “Alive”. Vďaka Robertovi a Nandovi 22.12. počuli v rádiu, že pomoc prichádza. Všetci sa začali objímať a prvýkrát obetovali vodu aj na umytie tváre a vlasov.

Na záchranu čakal José 72 dní.

“Po 72 dňoch bol zvuk záchranárskych vrtuľníkov tou najkrajšou hudbou. Cítil som obrovskú úľavu, keď ma môj záchranca vyložil vo vrtuľníku.”

José Luis Inciarte

“Namiesto toho aby som zomrel, som 26.decembra trávil s mojimi šestnástimi “bratmi”, ktorí prežili a svojou snúbenicou Soledad. ” popisuje José šťastný koniec.
Keď ma hľadali v Santiagu na nemocničnom oddelení, nikto ma nespoznal. Schudol som polovicu svojej váhy. S dlhými strapatými vlasmi, kostnatými tvárami opálenými horským slnkom, sme vyzerali všetci rovnako.

“Na tej hore som videl to najlepšie z ľudského ducha, ako sme držali spolu a proti všetkému spolu bojovali. Naučil som sa tam, že darovanie je kľúčom k šťastiu. Aj keď sme nemali nič, dali sme všetko jeden druhému a som na to hrdý.”

José Luis Inciarte

José žije dodnes so Soledad, majú deti aj vnúčatá. Napriek tomu, že má rakovinu, má podľa svojich slov šťastný život.

José s manželkou Soledad
Načítavam....

Prečítajte si tiež

5 spôsobov, ako nuda môže zmeniť vaše správanie

Natália

Lietajúci hoveboard dnes už skutočnosťou!

Našud

Najlacnejšie jedlo ocenené Michelinskou hviezdou

Našud